lubosc

2.

Dnes je sobota, deň relatívneho pokoja, i keď v noci som sa zobudil o pol druhej, keď mi prestala zaberať uspávacia tableta. Napokon som si dal z vlastnej zásobárne, pretože som už nechcel  vyrušovať sestričku chechtajúcou  injekciou. Ráno mi to doktorom bolo  vytknuté, či si vraj chcem  spraviť dieru do žalúdka.  Mám to vydržať a basta. Tzv.: Progresívna liečba. Obed nebol z tvorivej dielne majstra Ihnačáka a tak som si po ňom dal  wasabi oriešky, pre ktoré som si skočil do neďalekého Tesca. No skočil… Naspäť som sa ledva  dokrútil, nedovolene, s vetrom v  chrbte,  ale dotlačil ma do cieľa.

Dnes slúži znova malá, naštvaná Maďarka. Náladu má ako vždy, ale pustila ma von, i keď by po kortikoidoch nemala. Mal som chuť jej  kúpiť takú tu tescovú kvetinku, ale vyše 5 € som za  nevrlosť nedal. Ešte som  nedorástol… Do onoho obchodu som si šiel hlavne kúpiť čerstvú zeleninu. To tu vôbec nedávajú, keď tak len v malo množstve . A mne ako vegetariánovi to tu chýba. Dokonca moje tráviace ústrojenstvo nechápe tunajšie zloženie stravy a tak je raz  upchaté, alebo naopak príliš uvoľnené. Hlavne po tom sirupe, ktorý som dostal aby sa to upravilo, mi to tak poľavilo, že už som nependloval medzi izbou a  WC. Sedel som tam stále.

Vrátil sa chlapec, ktorému dávali do tepny výstuž aby mala správny prietok a zdá sa, že úspešne. Už zasa je napojený na sieť a mobil je jeho tretie ucho, notebook tretie oko.

Do izby pribudol chlap, ktorý robil celý život na družstve. Na traktore. Chrbtica v  kely. (Dobre to píšem, nie že si tu spravím medzinárodnú hanbu… Hovorím si kel – kely, dub – duby. Ale Kelly je tak akurát Family, toto je  zdá sa podľa stroja. Stroj – stroji.) A ten vravel, teda ten traktorista, ako sa niekoľko rokov staral o svoju manželku, ktorá bola na vozíku a mala 110 kg a on ju musel prenášať a umývať a tak traktor a manželka mu zničili chrbticu.Pri tomto by som sa rád pozastavil ako to teda je: Jeden je trpiaci, ale druhý trpí pre toho prvého. Ale ten prvý nie je na príčine. A okolo nich sú zdravotníci, sociálny systém, zdražovanie nafty a pády na burzách… Je niekto za to  zodpovedný? Alebo dá sa hľadať príčina? Skôr sa na nich môžu prejaviť skutky Božie, ako sa píše v Biblii.No a tento  traktorista rozprával ako išiel život, a medzi iným ako mu zomrel tatko: Po robote šiel na obed do  jedálne JRD, kde v ten deň podávali rezeň. Bolo to za  komunistov a tak jeden rezeň zjedol a druhý si zbalil do igelitky a dal na nosič  bicykla. Cestou sa zastavil v krčme a pobudol tam až do večera. Na nosič pritom svietilo poobedné slnko. Prišiel domov, spomenul si na rezeň a keďže bol čas večere zjedol ho. Do mesiaca umrel na otravu. Traktoristova manželka sa zasa potkla o svoju barlu a spadla rovno na prah na  bedrový  kĺb. Niekoľko hodín sa jej nedostalo  pomoci. Zomrela v spánku. Ale aby som nepísal iba o smrti, hovoril aj o tom, že kravské mlieko sa nechávalo v kanvách otvorené, pretože čerstvé smrdí po  kravskom lajne. A že po revolúcii sme naše kravy, zo slovenského chovu vymenili za talianske, ktoré boli horšie dojnice po dvoch  teľatách išli na mäso na rozdiel od našich, ktoré dávali aj viac mlieka a aj  jalovíc. Alebo vravel, že raz v zime šiel na traktore ktorý nemal kabínu a doma ho dva týždne  rozmrazovali, čo sa nevedel pohnúť. To sú pikošky života.

A to som vám nehovoril o tuneli menom magnetická rezonancia, o žene čo sa smiala ako kôň aj keď som jej vysvetľoval čo ju čaká s  herniou  discu, o starenke s ktorou som sa dal do  dišputy o sochárskej  skulptúre na tunajšej chodbe a ťahal som za kratší koniec.

Ale aby som nezabudol z minulého dielu, že som dlžný pohovoriť o klaviristovi: Árpi sa menuje. Koncertoval na zaoceánskych lodiach, mal repertoár 600 skladieb  od cca 200 umelcov, a že ráno od ôsmej musel hrať až do piatej do rána, ak si to želal ožratý Američan. A že toho Riša klaviristu, čo hral v Superstar tak toho učil on, a že si postavil veľký dom v kúpeľnom mestečku, všetko má, slávu, prachy dve deti…, akurát, že sa mu žena  skurvila so susedom, rozviedol sa, o dom sa súdi so synom, a s chromou rukou ktorá na neho zarábala a chrbticou pozohýnanou nad klavírom skončil u nás na oddelení.  

Potom je tu Mirko, ošetrovateľ, ktorého poznám už podľa zvuku rýchlej chôdze po chodbe. Akoby išlo vždy o život. Je to taká infarktová  chôdza. Ale keď ho človek vidí v civile, to je  veru zvláštna figúrka. Chudý, vysoký  zmraštené obočie,  vpadnuté oči, opaskom stiahnutý driek, že iný by sa zadusil.  Gate neprirodzene vykasané. Proste obetavý ošetrovateľ Mirko.

A tá sestrička, ktorá je pre niekoho označená, má toľko materských  znamienok, ako nočná obloha hviezd, že si ju určite niekto dopredu označil, aby mu ju nikto  neprebral aj keď o sebe ešte nevedia. Chúďa, raz pracovala do vyčerpania a  s výrazom odovzdanosti, chodila po oddelení hľadajúc svoj tlakomer , ktorý niekde zabudla a nemohla ďalej merať tlaky.

Dnes mi otravne dlho tiekla infúzia, dúfam, že zajtra im už poleziem natoľko na nervy, (však som tu na nervovom,) že ma z donútenia vyhodia, lebo som tu  najdlhšie zo všetkých, dlhšie je tu iba jedna  ukecaná sestrička a primár, ale ten sa tu ukazuje iba raz za deň. Veď mňa tu už tak  dôverne poznajú, že keď idem na stravu, vravia mi: aha,  vegoš ide. To akože vegetarián. Familiárne mi vravia, akoby sme spolu trhali lístky na šalát… Ale nech. Na malej  vizite mi doktorka povedala, že oni urobili čo bolo v ich silách a ďalej nech to riešim s  neurochirurgom. Na veľkej vizite mi primár povedal, že  doberiem maximálnu možnú dávku  kortikoidov a rozlúčia sa so mnou. A že odídem zdravý. Potom sa zasekol a povedal, snáď zdravý. A keď som zahabkal, že aké sú možné  prognózy do praktického života, odpoveď znela: „tie vám nikto nezaručí.“ 

Vrátila sa pani čo šla na zákrok na  neurochirurgiu. Priviezli ju ako zeleninu, nevediac o sebe, sestričky  prevracali oči, že aké starosti s ňou zase budú mať, najradšej by ju už nevideli. Pritom je to iba 51 ročná žena. Vypadané vlasy a opuchnutá tvár od tých kortikoidov, čo sú vlastne nejaké drastické lieky tesne pred popravou. Vyzerá ako stará babka, a sestričky niekedy vravia: babka sa už umývala? A ona to pravdepodobne počuje, nemôže sa ohradiť, pretože, slová jej nejdú… Keď bol za ňou  logopéd, ukazoval jej obrázky a ona ich mala pomenovať. Na všetko hovorila „a „. A keď na obrázok auta jej pomohol, že to je auto, tak to povedala, ale potom už aj všetky ostatné obrázky boli „auto“. 

Odišiel mi ďalší spolupacient z izby, ktorý prišiel po mne. Dedko vinár, čo učil  Fedora M. základom vinárstva. Tento dedko mal v minulosti porážku, a tak teraz keď vstáva z postele, alebo stoličky, postaví sa  a akoby sa porozhliada v ktorú stranu sa pustí a až po chvíli, keď chytí balans  vykročí. Vravel, že má  podchytených všetkých lekárov v kúpeľoch a za 5 l vína má celý pobyt zadarmo. A že už bol ale na 15-tich  pobytoch.  Na jeho miesto, dedko ešte nebol ani zbalený, prišiel tvrdý mladý chlap,  „ogar“, ktorého môžete  vidieť len v najhorších  krčmách, alebo medzi rowdies na zápasoch  Slovana. Je vysoký, celý  potetovaný a to vo farebnom vyhotovení, samí draci a také tie akože tvrdé a pritom detské výjavy. Pri tom všetkom  drsnom, chodí ako bocian a to doslova, jednu nohu najprv zdvihne vysoko ako ten spomínaný vták a druhou vykoná akýsi rýchly prískok k tej prvej. Niečo má riadne  dokatované, má puntíkový  županček a  srdiečkový hrnček. Proste  tvrďas. Ale ešte nás  nebije. Naopak, celý bol v  koncoch, keď mu sestra spomínala  predoperačné vyšetrenia. No moc sa  nesmejem, keď si to dám do súvisu so mnou…  Vlastne sme tu všetci takí skuhrálci.  Liečime si vlastne egá  vynucujúc si pozornosť od ostatných a to je jedno od koho. Tak ako ja od Vás, milí priatelia, ale nemajte mi to prosím za zlé.