Založ si blog

V operete

Vraj je opereta menšinovým žánrom, tak  i ja som menšinovým návštevníkom takýchto podujatí. O to bolo moje prekvapenie väčšie, keď mi po ránu zazvonil telefón s neznámym číslom, že som vyhral cenu v internetovej súťaži, vraj kto je riaditeľ ostravského divadla, tak som si to vygúglil a poslal, bolo to zadarmo, no  skúsil som a ono to vyšlo a tak som človeku na druhej strane telefónu poďakoval, keď už ani on neveril, že tie lístky zoberiem, pretože nielen že išlo ako som už spomenul o menšinový žáner, ale z technických príčin mi to oznámili iba pár hodín pred predstavením. O to hektickejšia bola moja starosť čo ďalej, ako keď mistr. Bean zistil, že píše nesprávny test.

Musím niekoho zohnať k druhému lístku: To mi napadlo ako prvé. Ako druhé, že čo si má človek obliecť do operety, či je to to isté ako do opery, či sa niečo za ten čas nezmenilo, čo som bol naposledy v opere, v operete som snáď ešte vôbec nebol. A v poslednom rade, ako sa zaväzuje kravata. Mám s tým niekoľkoročné skúsenosti, ale všetky katastrofálne. Našťastie už je naporúdzi rýchli internet. Už, už som chcel volať všetkým známym, predstavoval som si ich kyslé tváre pri vyslovení slova opereta, no v tom mi napadlo, že prednosť majú dámy, teda tá jediná, ktorú som poctil nosiť moje meno. Aj keď ona na nejaké pocty nedbá. Keďže bola odcestovaná, pre istou som jej zavolal, či sa dovtedy nevráti aby nepovedala, že upredňostňujem niekoho iného. Aby sa stále neutvrdzovala v tom, čo už obaja vieme, že pre seba sme cudzí a nezaujímaví. Ale to je iný príbeh… Keď som dostal negatívnu odpoveď, napísal som kamarátovi – basgitaristovi, myslel som si, že ten bude mať zmysel pre takýto druh neviazanej zábavy, veď je hudobník. Uvažoval som správne, pretože mi v zápätí odpísal, že „rád“, ale mal aj malý dovetok, že musí ísť do neďalekej dedinky na nedeľný obed.Ale potom vraj nie je problém.Tak dobre, prvý problém som mal z krku. Teraz čo na seba? Pripadal som si ako nejaka pojašená panička, ktorá preberá v šatníku to najlepšie, aby sa zaskvela v plnej paráde. Ale nech, vravím si, je to iba raz za čas, tak prečo si neozvláštniť nedeľu? Vraj:”Preberá v šatníku to najlepšie…” O nejakých oblekoch v mojej skrini som tušil, ale nevedel som v ako sú stave a vzťahu k môjmu telu. Večne pokrčené nadmerné sako som okamžite zavrhol, pretože žehliť niečo, čo je roky neustále skrkvané a ešte k tomu človek čo žehličku držal v ruke iba pri podávaní manželke, nemuselo dopadnúť dvakrát uspokojivo. Potom tam bol svadobný oblek a oblek ešte z čias, keď som si na neviem akú príležitosť zmyslel, že každý musí vlastniť niečo formálne. Ten svadobný je modrý, skoro ako niekedy bola železničiarská uniforma, aj tá farba sa mi už nezdala, ani pekná, a ani farba. Už len jej odtieň. Ostal teda zlato-zelený, kúpený za slobodných mládeneckých liet. Jednofarebnú košeľu nájsť tiež nebol ľahký oriešok. Mal som iba svetlo modrú a svetlo zelenú. Tá modrá sa k tomu nehodila a zelená so sakom splývala v jednu farbu, a tak by som mal narozdieľ od železničiarskej tentoraz vojenskú uniformu. Napokon som sa rozhodol, pre čiernu, zastrtčenú v kúte skrini, síce mi bola o pár čísiel väčšia, hlavne u krku to plantalo, ale iná voľba nebola. Našiel som peknú žltú kravatu, zľavnenúu Číňanov.Topánky som viac menej neriešil, iba mokrou handrou, veď keď je človek šik odvrchu, spodok nejako dopadne. Medzitým, než som sa začal učiť z internetu viazať kravatu, mi môj potencionálny majiteľ druhej vstupenky oznámil, že je Truhlík, pretože zabudol, že vždy v nedeľu chodia do Modry na zmrzlinu a kamarátovi na návštevu. Akoby povedali ženíchovi, že nevesta si to rozmyslela. Veru aj škaredé slovo zo mňa vypadlo, ale napokon som si povedal, že nenechám sa otráviť, keď som už do toho toľko investoval. Napadli mi aj čierne myšlienky, že nikam nepôjdem a skisnem pri telke, ale tie som hneď potlačil. Bola to moja nedeľa a hotovo. Musím myslieť viac na seba…

Začal som obvolávať svojich známych a ich reakcie boli aké som predokladal: Jeden vraví:“ Bolí ma chrbtica, je to ďaleko do mesta a potom dve hodiny v divadle, to nie je pre mňa…“.Druhý:“ keby si ma radšej pozval do krčmi…, nie, chcem mať svoj kľud…,“ a tretí: „všetko, všetko ti sľúbim, ale operetu, nie. Bolí ma koleno a o chvíľu ide Boj o Moskvu.“ Okrem tychto, dvaja nedvíhali vôbec. Mal som to vzdať? Povedať si taký je celosvetový trend, takto sa zaobchodí s operetou a teda budem nasledovať stádo? V žiadnom prípade! Tam kde sú prekážky, tak je aj riešenie, povedal klasik, teraz neviem aký, možno som to bol práve teraz ja… Povedal som si kašlať na vás, ja idem a hotovka. Celý deň pršalo a tak som vytiahol protidažďový plášť, ktorý mi náramne vyhovoval, pretože v električke zakrýval moje slávnostné ustrojenie. Človek nikdy nevie čo ho čaká, keď sa vydáva za niečo viac ako ostaní. Raz som takto vošiel do krčmy v tom modrom obleku s červeným motýlikom, išli sme tiež z nejakej operety, teda fakt teraz si spomínam,  bola to nejaká opereta v Istropolise, alebo muzikál, (rozdieľ netuším…) veď ja tie obleky mám snáď iba nato… (na viac operiet si v mojom živote naozaj už nespomeniem, a ešte jednu operu a tú režíroval Jožo Bednárik a tá bola dosť uletená, pretože bol na scéne aj nejaký džíp a digitálne titulky, ktoré ale neboli v slovenčine.), no a všetci si ma v tej krčme s tým červeným motýlikom premeriavali, dokonca nejaké opovržlivé hlasy sa zdvihli, asi som im kazil profil k ožratým ksichtom, tak som rychle odtiaľ vypálil. Proste šaty robia človeka.

Po bezpróblemovej jazde električkou som sa dopravil do pokladnice DPOH, teraz však Mestského divadla, pretože aj divadlá menia mená, nielen mosty, aby sa zabudlo čo sa kde hralo a mohlo sa to hrať znova. Pani ktorá sedela za okienkom musela prerušiť súkromný telefonát, …to ako keď som raz v Póluse prišiel do pokladne k samotnej pokladničke, ktorá práve vtedy tentoraz služobne telefónovala a zbadajúc ma do telefónu hovorila:“Musim končiť, mám tu pána“,prišlo mi to vtipné až pikantné a tak som sa na ňu usmial a potom, keď to došlo aj jej čo povedala, tak aj ona sa usmiala na mňa, akoby sme naozaj niečo spolu mali, keď to takto zvestovala tretej osobe, ktorú ja vlastne nepoznám. No ale späť k pokladníčke divadla: Vysvetlil som jej, že ani po úmornom hľadaní som nenašiel ku mne pár a tak jej jeden lístok nechám, čím som jej spravil ohromnú radosť, až sa snažila ospravedlniť ma, vraj to sa stáva a spomenula, že sa to hodí pre jej kamarátku. V hlúpych myšlienkach som si predstavoval vekovo zachovalú pani, kladných vlastností, príjemného zovňajšku, proste niekoho na koho stale tajne čakám  ale ako už viem, nikto taký neexistuje a teda čakanie je márne. A napriek tomu som ju čakal i teraz.  Znova márne. Prišiel totiž a sadol si na sedadlo, ktoré patrilo môjmu druhému lístku, slepý Ladislav. Slepý, viem podľa toho, že sa oháňal slepeckou paličkou a vlastnil čierne okuliare a že Lacko, lebo tak mu hovorila tá pani, ktorá ho doviedla. Predtým však, ešte vo foajé som sa stretol so staršími dámami, ktoré si ma  privlastnili tým, že napriek tomu, že všetky stoly boli prázdne, prišli k tomu môjmu s konštatovaním: „keď ste tu tak sám…“. A tak som sa dozvedel, že jedna pani nemá také šťastie ako ja, ktorý som vyhral dva lístky do operety, pretože ona nikdy nič nevyhrala, tak som ju chcel hneď utešiť, že určite mala šťastie v niečom inom, tak sa hneď chytila, že má krásne a múdre deti. No vidíš to…, hovoril som si v duchu, to si vyhrala omnoho viac ako ja. Druhá zasa kontrovala, že jej dieťa od nej podedilo iba pohlavie, nič viac. Trochu ma táto informácia zaskočila, nevedel som po a) prečo spomenula slovo „pohlavie“, po b) akou súhrou genetiky by jej dcéra mohla nezdediť je pohlavie. Trochu komplikovaná otázka, ktorej odpoveď ani nedomýšľam. Nakoniec z tej “Pohlavnej” vyšlo, že: „ešte si tu niekoho nájdeme“, keď uvidela vchádzať populáciu vychovanú počas vojny. Mladších ľudí tam bolo ako šafránu, väčšinou ľudia nad šesdesiat a vo väčšine ženy. Muži mi pripadali ako chránený jedinci, každá si tam toho svojho držala popod pazuchy aby jej ho druhá neulovila.  “Pohlavná” si neskrývane pochvaľovala, že aspoň mi tu máme jedného muža, myslela  mňa, tak som  jej zdvorilo a jemne povedal: “aj ten vám teraz odchádza, lebo si ide nájsť miesto v hľadisku“, a nechal som ich tam napospas svojho osudu, nech si hľadajú väčšieho zúfalca ako som ja. I keď väčšieho si tam neviem ani predstaviť. Sadol som si na svoje miesto ktoré bolo prvé od uličky, v čom som videl ohromnú výhodu, keby bolo treba zdúchnuť, ak by sa to tam už nedalo vydržať. Raz som takto bol na koncerte Olympicu a práve vtedy som ho prestal mať rád, teda ten Olympic, i keď predtým áno, preorientoval som sa na dôležitejšiu hudbu, ako som si vo svojej pýche myslel, a tak som išiel na ten Olympiclen preto, lebo ma kamarát ukecal, ktorého som ľutoval, že nemal s kým ísť. To sme ale čudní jedinci, jeden ľutuje druhého tak ide, druhý ľutuje sám seba, tak na mňa sa vykašle…

No a teda v tej svojej pýche,som to už na tom koncerte nemohol vydržať, až som z toho Olympicu ušiel. A toho kamaráta, ktorý za mnou žobronil aby som ostal, som tam nechal napospas všetkej tej “hanbe” byť na koncerte sám. Odvtedy som ho tuším nevidel. Len som počul, že spravil nejaký PC program a išiel s ním do Ameriky. Keby som tam zostal, kto vie kde som dnes… A potom aká “hanba”, veď aj ja som tu na operete sám a čo má byť? Radu predo mnou bola nejaká mladá žena, zjavne sama a predpokladal som, že aj sama v živote. Ako som k tomu dospel? Ja neviem, iba tak sa mi zazdalo. Bola totiž sama a zdalo sa mi aj, že si pre seba rozprávala, to znamená, že jej už z tej samoty pekne hrabe. Mala zaujímavo urobené vlasy –  blond, vyčesané dohora, dvomi čiernymi nad sebou vysiacimi mašľami zopnuté. Gorálky na krku, gorálky na ruke, dákysi vkusný svetrík, veru šik a tuším minisukňu. Ale nie tak pojašeno vytŕčajúco všetko všetkým na obdiv ako dnešné mladistvé, ale tak ako do operety, iba nad kolená. Sem sa proste hodila. Akoby sa v jej prípade móda zastavila v určitom, neurčitom období. Ako jeden manželský pár, ktorý pracoval v rozhlase, tak ako vtedy aj ja, obidvaja spolu vo filharmonickom orchestri. On oblek zo šesdesiatych rokoch: zelený s ružovou košelou a bielou kravatou a ona obdobné ženské biele minišaty s volánikmi a podobnými blobsťami, veď ja som moderný človek a nevyznám sa v tom ako sa to všetko volá. Čo ma však zaujalo, na tejto operetnej Molinke, ako som si ju nazval iba pre seba, pretože ako može byť knihomoľ, môže byť aj operetná Molinka, teda zaujalo ma na nej, že sa usmievala. Sama pre seba. To bolo niečo. Buď bola blázon, alebo si užívala života. Vsadil som na číslo dva. Ale prihovoriť sa jej,  to ja nie… Mám doma, čo mám a to mi asi na celý život stačí. Ako ponaučenie. Ale keď má byť ponaučenie ponaučením, malo by mať nejaký druhý krok, teda následok. Kapišto? Lebo ja ani trochu. Vtom sa však prirútil slepý Lacko, mávajúc svojou paličkou na všetky strany s batohom na chrbte a v košeli najobyčajnejšieho druhu a ja som pritom celý deň rozmýšľal ako sa slávnostne obliecť. To bola neúcta nie ku kultúre, ale k mojej námahe vyzerať slávnostne. No čo on dbal? Slepec. Jemu je jedno s kým zdieľa rad. Sadol si, plecniak si dal pod nohy, predtým však z neho vytiahol akési elektronické zariadenie, ktoré vyzeralo ako mp3-ka, alebo diktafón. Ponapájal si tam baterky, slúchadlá, založil do uší a celou svojou váhou osobnosti cca 100 kilo sa hlboko zahniezdil so divadelného kresla. To znamenalo, že som bol z polovice utláčaný. Ale vravel som si: nevadí, človek pre charitu niečo znesie. Najprv som si myslel, že bude počúvať vlastnú hudbu, že ten môj lístok o ktorom ani nevedel, že ho má odomňa, ba nevedel ani kto som, a ako vyzerám a to som mu skoro dýchal na krk, tak že ten môj lístok dostal iba aby sa ohrial v divadle, pretože vonku pršalo a on z celodenného žobrania vymrzol, ale asi to tak nebolo. Zjavne ten prístroj, ktorý mal zavedený až do uší mu slúžil na rozpoznávanie pohybu po javisku, myslím si ja, pretože po každom vystúpení zatlieskal, tak ako všetci.

Zistil som, že lístok stál 15 € a tomu som bol rád, teda že som ho mal zadarmo. Aj za Laciho som bol rád, lebo on si určite neprečítal koľko by ho vyšlo, keby musel platiť zo svojho. A taktiež som zistil, že hľadisko bolo pomerne plné, že opereta, nie je až taký okrajový žáner ako som si naivne myslel. Nuž a potom to začalo. Nastúpil orchestríček, hovorím v zdrobneline, pretože bolo z každého nástroja iba po jednom. Čiže “komorný”, mali to aj v názve. A hneď sa tlieskalo. Akoby sa tí ľudia navzájom poznali, alebo im dopredu dôverovali, že to bude dobré, keď im dopredu tlieskajú. Potom prišiel dirigent a aj tomu sa tlieskalo. Neviem prečo. A on sa len usmieval a ukláňal sa, akoby bol na to zvyknutý. Viem, že je to  tzv. kultúrny trend, ale pripadá mi to strašne uhodené. No dobre, veď ja nič… Na moje počudovanie, koncert nemoderoval dirigent, od neho som to očakával, veď keď už tam vpredu stojí, že to zoberie na seba, ale on nie, musel vstať ten najbližší violončelista a s miernym humorom, s dôrazom na slovo „mierny“, odmoderoval celý koncert. Ľudia sa tomu humoru smiali, jemné narážky pretavovali na jasné výzvy k smiechu, no proste naozaj akoby sa tam tí ľudia poznali už od vzniku operety. Možno aj sú to stále tí istí ľudia, čo tam chodia, zostarli tam,  len kde títo dôchodcovia berú pri dnešných dôchodkoch každý týždeň 15 €?  Bola to asi jedna veľká rodina, ktorá túto opereru ešte udržiava na žive. Len ja a Laco sme  nič netušili, no Laco bol imúnny voči týmto úvahám, pretože sa skrýval za svojimi okuliarmi a načúvacím či akým prístrojom, to len ja som bol vystavený holej pravde votrelca a inoverca.

Konečne sa pustili hrať. Nechem sa tu hrať na nejakého hudobníka – odborníka, alebožeby som mal absolútny sluch, ale zdalo sa mi že niekto neladil. Podozieral som primáša, či ako sa volá ten huslista, čo bol najbližšie k hľadisku, vyzeral najviac extravagantne a najviac gestikuloval, aby si ho ľudia všimli. Však mal potom aj sólo. Ale to neladenie nebolo stále, iba niekedy, možnožeto spôsoboval Lacov prístroj, ktohovie.

Ak by som chcel opísať samotnú hudbu, ako sa mi javila, ako keby ste počúvali kúpeľný orchester v Piešťanoch na promenáde. Alebo v nejakomnudnom, zapadlom mestečku starého cárskeho Ruska, kde v hľadisku sú najviac traja – štyria ľudia, ostaní chodia okolo a nezávazne debatujú o ničom, tak ako sa na celom svete duchaplne debatuje. Ale orchester to tam šmydlí o sto šesť, ale  úsilím kvalite hudby nepridávajú. Tak aj teraz takto .

Ale neutiekol som.

Po pár inštrumentálnych skladbách vystúpili aj dve operetné veličiny, len aké môže ostravské divadlo ponúknuť. Boli to manželia, ona Slovenka , on Moravák. Tak ako je v Ostrave zvykom. Ona vyzerala, tak ako vystrihnutá z operety a on ako dvojmetrový strýko Fester z Adamsovcov.  I tie pohyby, teda akoby tanec, či ako to nazvať, boli vysúkané z treťotriedneho muzikálu zašlých čias. O prestávke, lebo bola aj tá, som sa bol pozrieť na balkóne, kde bolo úplne prázdno, iba nejaký fotograf a zvukár tam boli. Hneď som si pomyslel, že všetkým prejdem cez rozum, keď sa sem uvelebím, veď by som si mohol aj ľahnúť, toľko tam bolo miesta, no vzápätí mi prišiel na mysel slepí Lacko, že by som mu možno chýbal, aj keď o mne nevedel a ona vyčesaná blondína, ktorá tam patrila tak ako ja som tam nepatril, a jej zanietené sledovanie a neskrývaná pasia by mi chýbali. A tak som sa tam vrátil a dopozeral to na pôvodnom mieste.

Keď som vyšiel z divadla svietilo slniečko a moj plášť do dažďa bol trocha kontraproduktívny. Bol som však rád, že som to absolvoval. Toľko nových zážitkov a vnemov by som doma pri telke nezažil. Teraz mi iba ostali spomienky na slepého Laca, či sa dostal v pohode domov, či vyčesaná blondína zo zašlej operety našla čo tam hľadala a “Pohlavná” stretla svoj nový flirt. Či ostravský manželia majú chuť sa ešte trmácať po štáciách, ktoré znamenajú všeličo len nie veľký Svet a usmiaty dirigent zožal úspech aj u svojej manželky vo všednom živote.

Ak príde ponuka na podobnú akciu aj na budúce, určite neodmietnem aj keby som mal ísť opäť sám. Naopak, je to lepšie samému, veď príjemní ľudia sú práve tí, ktorých ešte nepoznáme.

List mojim deťom

31.01.2017

Ako sa asi máte? Ste v poriadku? Alebo ako si mi napísal ty, najmladší môj syn: "si v poriadku?, ako ti išla matematika, keď nám posielaš také výživné?" Tak už som sa snáď polepšil, totižto viac »

deloha

19.08.2016

DELOHA oblečiem si teba navždy budem hľadač, budem strážnik tvojho tela spanilého nevyzlečiem sa ja z neho zohrievať ťa budem zvnútra každé miesto budem kutrať usteliem si v polohe kde je viac »

Milovaný riaditeľ

18.11.2014

Náš generálny riaditeľ je určite ľudomil. Miluje, keď sa mu podarí pracovníkov likvidovať. My mu hovoríme: „Doktor čistič“. Nominovaný a uvedený do nášho podniku bol práve so zámerom viac »

Kim Čong-un

USA a Japonsko posilnia diplomatický tlak na KĽDR

17.10.2017 09:32

Diplomati oboch krajín zdôraznili potrebu diplomatického riešenia problému so Severnou Kóreou.

kalendar, dni, sviatky, nedela, nakupy

Viac ako dve tretiny Nemcov sú proti islamským štátnym sviatkom

17.10.2017 09:24

Vyplýva to z prieskumu verejnej mienky, ktorý zverejnil denník Bild.

voľby, urna, hlas,

Rastislav Blaško odstupuje z kandidatúry na post predsedu BSK

17.10.2017 09:00

V kandidatúre na post predsedu Bratislavského samosprávneho kraja podporí Blaško Milana Ftáčnika.

Salvador Dalí

Žena, ktorá si vymohla exhumáciu Dalího, musí zaplatiť náklady

17.10.2017 08:32

María Pilar Abelová Martínezová tvrdila, že je dcérou slávneho maliara. Testy DNA to však nepotvrdili.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 9
Celková čítanosť: 13247x
Priemerná čítanosť článkov: 1472x

Autor blogu

Kategórie