lubosc

Ako sa asi máte? Ste v poriadku? Alebo ako si mi napísal ty, najmladší môj syn: „si v poriadku?, ako ti išla matematika, keď nám posielaš také výživné?“ Tak už som sa snáď polepšil, totižto už sa neozývate vôbec. Asi vám to stačí. Takže sa máte dobre, konštatujem sám sebe, aj za vás. Asi vám nechýbam tak ako chýbate vy mne. Nikdy by som nemyslel, že to môže byť taká negatívna sila. To chýbanie… Dokedy to vydržím? Ale takto to asi malo byť. Veď bonus pre mňa z minula bol iba, že som vás mohol vidieť, keď som vás nevedel vtiahnuť do svojho života.  Teraz už ani to. Zato vy ste v pohode, tak to je vlastne dobre. Načo hľadieť na seba a na svoje city, či čo to vo mne hlodá. Vaša mama, moja bývalá manželka vám o mne hovorí všetko čo sa nazhromaždilo za tie roky vyše dvadsať ročnej vojny a teda čo považuje za správne. Tak ako ma videla počas spoločného života, pohľad sa nezmenil, naopak. Ako sa vie človek ochrániť proti všetkému, čo mu nahádžu na hlavu? Ako sa očisťovať, keď ani o to nikto nestojí? Nepriateľ je daný a môže sa brániť aj zlatými písmenami – nič nezaváži. Možno raz prídete na to, že slová sú silné zbrane a pojmy nie sú tým čím sa javia, že čierno – biele, môže mať rôzne odtiene a že nepriateľ je ten kto vás veľmi miloval. Nie, nie, nie, … nehrám sa na martýra, ani Jozefa s plášťom, som iba váš otec ktorý vám chcel sprostredkovať svoj pohľad na svet, dať vám to najlepšie čo som pochytil zo života, ale neujalo sa. Tento svet pretlačil svoje, nehľadel na iný pohľad. Svet-dav ide a nehľadí… A tak je vám viac výška výživného ako samotný vyživovateľ, viac pokoj, kľud a zabudnutie, odsunutie  z mysle, ako tá živá osoba, ktorá vám dala život. Nechcete chápať, že som sa nerozviedol s vami, ale s vašou mamou. Nerozumiete ako si dovoľujem stále vás oslovovať nejakými návrhmi na stretnutie, na zmier, na odpustenie. Prečo stále nedám pokoj, tak veľmi som vám ublížil… Bolo to vzájomné, ale ja vám odpúšťam. Vôbec Vám nechýbam? Vy mne veľmi. Som preč i keď vy ste u mňa stále. Nie v tom priestore, ale v mojom srdci. Iba sa bojím, že ak precitnete už nebude komu odpúšťať. Všetko sa opakuje. Môj vzťah k otcovi sa mi teraz vracia v tej najkrutejšej podobe. Môj otec vydržal i keď životom v pohode sa to nedalo nazvať. Trápil sa, bol osamotený a neporozumený. Ale ostal. Ja nie. Nevydržal som. Čo viac? Čo ešte dodať? Slová, slová, slová, ktoré sa dajú prehliadnuť, no myslím, že niekde po nich stopa ostáva. Aj keď nie teraz vo vás, niekde čakajú až ich zdvihnete a očistíte od špiny. Tak ako zašedlé fotografie na dne krabice, na ktorej sa tváre spoznávajú iba veľmi veľmi ťažko.