lubosc

1.

Ležím tu ako Lazar, i keď hovoriť o mne ako o  Lazarovi, ktorý napokon vstal a vyšiel z hrobu je predčasné.

Nemocnica mi už dlhšiu dobu pripomína supermarket: Všetko máme, určite vám pomôžeme, postupujte rýchlo, aby sa dostalo aj na iných… Ak niečo nemáme, majú to inde. Sami ste si na vine, že to, čo potrebujete, nemáme.

Pre samý frmol, ktorý tu vládne sa čudujem, že ten personál berie pacienta ešte ako živého tvora. Že nie sme tovarom, časťou výrobku, alebo skladačky, ktorú poskladajú, alebo posunú ďalej. Z prijímacej miestnosti ma poslali ma hore, na prvé poschodie, teda na neurológiu, kde som si sadol na dlhú chodbu, na ktorej sa pohybovali v nočných košeliach pacienti. Zdalo sa mi to divné, že ich tu vidím bez náznaku studu, že sa nehanbia za svoju intimitu, že ich vidím tak ako sú doma spolu so svojou polovičkou v posteli. Pomyslel som si, že teraz som ako tá ich polovička, akoby som im ukradol z ich súkromia a teraz sa zdieľam s nimi, som súčasťou ich života, a to som tam bol iba pár minút. Nevedel som aká to je pravda, že s tými, čo ležíme v nemocnici sa viac zdieľame ako s hocikým iným z civilného života. Nevedel som, že o chvíľu budem aj ja takým naháčom a je to vlastne jedno či žena, či muž, sexualita tam ide bokom, zvlášť keď človeka niečo bolí. A naozaj sa mi to potvrdilo, že záujem o ženy, teda ten sexuálny, v tej nemocnici sa u mňa neprejavil.

Na izbe je  fajn partia: dnes odišiel 92 ročný dedko, ktorý bol taký čiperný, že chtiac kúpiť si noviny, utiekol cez vrátnicu korpulentnej  vrátničke. V nemocnici totiž nie je ani stánok a ani bufet. Kým sa ona stihla zdvihnúť zo stoličky, dedkovi už spoza rohu vial modrý nemocničný plášť, a bolo počuť  iba    morzeovka jeho   paličky. Tento dedko – čipera, býval námestníkom riaditeľa letiska, takže precestoval celý svet. Bol reprezentant v zjazdovom lyžovaní a neskôr bol aj generalita vo svetovom zjazdovom lyžovaní, čo tiež chodili po celom svete, ale teraz už  iba ako jury. Hovoril o tom ako pred Olympijskými hrami v Sappore, v Japonsku boli predvečer závodu skontrolovať zjazdovku. Zdalo sa mu, že ochranný koridor oddeľujúci zjazdovku od blízkeho lesného porastu je príliš blízko a tak prostredníctvom tlmočníka požiadal aby tento koridor posunuli o tri metre. Večer, keď už bol na hoteli, nedalo mu a vybral sa pozrieť či dodržali Japonci slovo a koridor  posunuli. Neuveriteľné bolo zistenie ako títo Japonci vychádzali v ústrety. Našiel na mieste asi dvesto pracovníkov, ktorý prehlbovali zásek do lesa o ďalších dvesto metrov. Buď to bola ich ústretovosť, alebo neodbornosť tlmočníkov.

Leží tu s nami aj pán od Pezinka o ktorom by človek na prvý pohľad mohol povedať, že to je jednoduchý dedinský dedko, ktorý nemôže ničím zaujať. Vôbec nie! Narodil sa a žil do vojny na Šumave. Sem prišiel na vojnu a ako to už býva, oženil sa tu a ostal tu bývať. Pritom hovorí plynule  malokarpatským nárečím, že by nikto  nehádal  český pôvod. Má vinohrad, dorába víno, ba viac druhov. Vie podľa chuti a  vzhľadu  hrozna rozoznať viaceré  sorty a pritom je abstinent. A o tom známom pánovi, čo sa v knihách a novinách pýši čo všetko vie o víne, hovorí, že sa učil v ich pivniciach. No a tento pán má bratov, ktorí kedysi emigrovali. Jeden žije  v Rakúsku a druhý v USA. Chceli utiecť všetci traja, ale jeho niekto udal a tak mu vzali tesne pred cestou  pas. Odrazu u nich niekto zazvonil, vypýtal si pasy a odišiel. Nič nevysvetľoval, ničím sa nevyhrážal. Nemusel.
Zaujímavá  je aj jedna malá sestrička. Je to Maďarka, ale  Maďarov je tu tak veľa, akoby to bola nemocnica iba pre túto menšinu. Tak táto malá Maďarka má neustáli výraz  naštvatosti. Možno viac-menej hranej, pretože sa usmieva iba pod fúzy, alebo je to zo zúfalstva, ktoré má  každý, kto musí takto tvrdo pracovať, ako tieto sestričky naozaj pracujú. Je to mladé dievča a o živote toho ešte veľa nemohla pobrať, ale keď jej poviem aby sa usmiala, povie, že za to nie je platená. Tak ja jej na to: „dám vám 50 centov“, ale to jej za to nestojí… Tak jej naoko  kurizujem a vravím, že som čakal, že mi  ona príde pichnúť  to Béčko a pri tom poslala druhú. Ale ani moje kurizovanie ju nespraví milšou. Táto injekcia, ktorú spomínam  je dosť bolestivá, musí sa pichať pomaly a bolesť sa pritom stupňuje a  tak si  uľavujem zvukovými prejavmi. Tá sestrička čo mi to  pichala, sa ma opýtala, že či mi to robí až tak dobre, pretože to vyzeralo akoby som prežíval bujarý erotický zážitok. Ja jej na to, že áno, áno, len nech už to skončí, lebo to nevydržím. Ale to ešte nebola pravá bolesť. Dnes  som si vypýtal  niečo od bolesti a to bola teda taká injekcia, že som sa od následnej bolesti  musel smiať.  Akoby mi tam  striekli olovo. Smial som sa ako mi to sestrička pichala a sused na  vedľajšej posteli pozeral či mi  nešibe. Možno skončím o poschodie vyššie, kde je práve psychiatria.

Je tu jeden mladý chlapec, ktorého prijali že ho bolia zuby a má niečo s okom. Zistili mu zúžené cievy do mozgu a tak mu ich dnes išli rozširovať na NÚSCH. Kto z vás nejazdil na trolejbusoch nevie, že to je srdcovo-cievne. Prišiel ako zdravý a zrazu tu bol na smrť.

Alebo tu bol jeden Španiel. Mladý chlapec, ktorého seklo a tak sa tu zvíjal na lavičke pre návštevy. Tam ho aj sestrička napichla, hladkala a „jemnú trnavštinú“ ho chlácholila. Akoby sa spoliehala, že Bernolákovčina je známa po celom svete. Prekladal im vysoký mladík basketbalového typu, snedý, skoro akoby južan, večne sa usmievajúci, s nápisom na  mikine  „Kontrafakt navždy „. Poviem Vám, čo človek to príbeh. A čo deň, to niečo nové.

Aj tá moja diagnóza:  vyvinula sa, ale k horšiemu. Dali mi kortikoidy a mne sa ku podivu rapídne pohoršilo. Aj teraz hľadám polohu ako písať, aby to bolelo menej ale asi ma  neminie olovená  rehotajúca sa injekcia. A to som vám nepísal o  klaviristovi, bez ktorého by  Iglesias na  zaoceánskych lodiach zapadol  prachom, o  Mirkovi  ošetrovateľovi, ktorý má neurotickú chôdzu, alebo o  sestričke, ktorá je pre niekoho poznačená. Zatiaľ Vás zanechávam v tomto čudnom svete, kde sused nevie o susedovi. Príďte do nemocnice. Tu získate  človečinu v každej podobe.
Nazdar!