1.
Ležím tu ako Lazar, i keď hovoriť o mne ako o Lazarovi, ktorý napokon vstal a vyšiel z hrobu je predčasné.
Nemocnica mi už dlhšiu dobu pripomína supermarket: Všetko máme, určite vám pomôžeme, postupujte rýchlo, aby sa dostalo aj na iných… Ak niečo nemáme, majú to inde. Sami ste si na vine, že to, čo potrebujete, nemáme.
Pre samý frmol, ktorý tu vládne sa čudujem, že ten personál berie pacienta ešte ako živého tvora. Že nie sme tovarom, časťou výrobku, alebo skladačky, ktorú poskladajú, alebo posunú ďalej. Z prijímacej miestnosti ma poslali ma hore, na prvé poschodie, teda na neurológiu, kde som si sadol na dlhú chodbu, na ktorej sa pohybovali v nočných košeliach pacienti. Zdalo sa mi to divné, že ich tu vidím bez náznaku studu, že sa nehanbia za svoju intimitu, že ich vidím tak ako sú doma spolu so svojou polovičkou v posteli. Pomyslel som si, že teraz som ako tá ich polovička, akoby som im ukradol z ich súkromia a teraz sa zdieľam s nimi, som súčasťou ich života, a to som tam bol iba pár minút. Nevedel som aká to je pravda, že s tými, čo ležíme v nemocnici sa viac zdieľame ako s hocikým iným z civilného života. Nevedel som, že o chvíľu budem aj ja takým naháčom a je to vlastne jedno či žena, či muž, sexualita tam ide bokom, zvlášť keď človeka niečo bolí. A naozaj sa mi to potvrdilo, že záujem o ženy, teda ten sexuálny, v tej nemocnici sa u mňa neprejavil.
Na izbe je fajn partia: dnes odišiel 92 ročný dedko, ktorý bol taký čiperný, že chtiac kúpiť si noviny, utiekol cez vrátnicu korpulentnej vrátničke. V nemocnici totiž nie je ani stánok a ani bufet. Kým sa ona stihla zdvihnúť zo stoličky, dedkovi už spoza rohu vial modrý nemocničný plášť, a bolo počuť iba morzeovka jeho paličky. Tento dedko – čipera, býval námestníkom riaditeľa letiska, takže precestoval celý svet. Bol reprezentant v zjazdovom lyžovaní a neskôr bol aj generalita vo svetovom zjazdovom lyžovaní, čo tiež chodili po celom svete, ale teraz už iba ako jury. Hovoril o tom ako pred Olympijskými hrami v Sappore, v Japonsku boli predvečer závodu skontrolovať zjazdovku. Zdalo sa mu, že ochranný koridor oddeľujúci zjazdovku od blízkeho lesného porastu je príliš blízko a tak prostredníctvom tlmočníka požiadal aby tento koridor posunuli o tri metre. Večer, keď už bol na hoteli, nedalo mu a vybral sa pozrieť či dodržali Japonci slovo a koridor posunuli. Neuveriteľné bolo zistenie ako títo Japonci vychádzali v ústrety. Našiel na mieste asi dvesto pracovníkov, ktorý prehlbovali zásek do lesa o ďalších dvesto metrov. Buď to bola ich ústretovosť, alebo neodbornosť tlmočníkov.
Leží tu s nami aj pán od Pezinka o ktorom by človek na prvý pohľad mohol povedať, že to je jednoduchý dedinský dedko, ktorý nemôže ničím zaujať. Vôbec nie! Narodil sa a žil do vojny na Šumave. Sem prišiel na vojnu a ako to už býva, oženil sa tu a ostal tu bývať. Pritom hovorí plynule malokarpatským nárečím, že by nikto nehádal český pôvod. Má vinohrad, dorába víno, ba viac druhov. Vie podľa chuti a vzhľadu hrozna rozoznať viaceré sorty a pritom je abstinent. A o tom známom pánovi, čo sa v knihách a novinách pýši čo všetko vie o víne, hovorí, že sa učil v ich pivniciach. No a tento pán má bratov, ktorí kedysi emigrovali. Jeden žije v Rakúsku a druhý v USA. Chceli utiecť všetci traja, ale jeho niekto udal a tak mu vzali tesne pred cestou pas. Odrazu u nich niekto zazvonil, vypýtal si pasy a odišiel. Nič nevysvetľoval, ničím sa nevyhrážal. Nemusel.
Zaujímavá je aj jedna malá sestrička. Je to Maďarka, ale Maďarov je tu tak veľa, akoby to bola nemocnica iba pre túto menšinu. Tak táto malá Maďarka má neustáli výraz naštvatosti. Možno viac-menej hranej, pretože sa usmieva iba pod fúzy, alebo je to zo zúfalstva, ktoré má každý, kto musí takto tvrdo pracovať, ako tieto sestričky naozaj pracujú. Je to mladé dievča a o živote toho ešte veľa nemohla pobrať, ale keď jej poviem aby sa usmiala, povie, že za to nie je platená. Tak ja jej na to: „dám vám 50 centov“, ale to jej za to nestojí… Tak jej naoko kurizujem a vravím, že som čakal, že mi ona príde pichnúť to Béčko a pri tom poslala druhú. Ale ani moje kurizovanie ju nespraví milšou. Táto injekcia, ktorú spomínam je dosť bolestivá, musí sa pichať pomaly a bolesť sa pritom stupňuje a tak si uľavujem zvukovými prejavmi. Tá sestrička čo mi to pichala, sa ma opýtala, že či mi to robí až tak dobre, pretože to vyzeralo akoby som prežíval bujarý erotický zážitok. Ja jej na to, že áno, áno, len nech už to skončí, lebo to nevydržím. Ale to ešte nebola pravá bolesť. Dnes som si vypýtal niečo od bolesti a to bola teda taká injekcia, že som sa od následnej bolesti musel smiať. Akoby mi tam striekli olovo. Smial som sa ako mi to sestrička pichala a sused na vedľajšej posteli pozeral či mi nešibe. Možno skončím o poschodie vyššie, kde je práve psychiatria.
Je tu jeden mladý chlapec, ktorého prijali že ho bolia zuby a má niečo s okom. Zistili mu zúžené cievy do mozgu a tak mu ich dnes išli rozširovať na NÚSCH. Kto z vás nejazdil na trolejbusoch nevie, že to je srdcovo-cievne. Prišiel ako zdravý a zrazu tu bol na smrť.
Alebo tu bol jeden Španiel. Mladý chlapec, ktorého seklo a tak sa tu zvíjal na lavičke pre návštevy. Tam ho aj sestrička napichla, hladkala a „jemnú trnavštinú“ ho chlácholila. Akoby sa spoliehala, že Bernolákovčina je známa po celom svete. Prekladal im vysoký mladík basketbalového typu, snedý, skoro akoby južan, večne sa usmievajúci, s nápisom na mikine „Kontrafakt navždy „. Poviem Vám, čo človek to príbeh. A čo deň, to niečo nové.
Aj tá moja diagnóza: vyvinula sa, ale k horšiemu. Dali mi kortikoidy a mne sa ku podivu rapídne pohoršilo. Aj teraz hľadám polohu ako písať, aby to bolelo menej ale asi ma neminie olovená rehotajúca sa injekcia. A to som vám nepísal o klaviristovi, bez ktorého by Iglesias na zaoceánskych lodiach zapadol prachom, o Mirkovi ošetrovateľovi, ktorý má neurotickú chôdzu, alebo o sestričke, ktorá je pre niekoho poznačená. Zatiaľ Vás zanechávam v tomto čudnom svete, kde sused nevie o susedovi. Príďte do nemocnice. Tu získate človečinu v každej podobe.
Nazdar!