lubosc

Konečne je dnes už pokoj. Ticho nie pred búrkou, ale po nej. Samozrejme relatívne ticho. Vždy sa nájde nejaký blbec, ktorý si ešte vystrelí, ktorý v tomto po-silvestrovskom tichu ohlušujúco dáva na známosť, že aj on žije, že je tu, spraví dieru do sveta, trebárs len tou svojou petardou. Trebárs len tým svojim znervóznením suseda. Preč z tohto ohlušujúceho mesta, preč na samotu, kde nedoľahnú strely z bujarých osláv „Veľkého Ničoho“. Kde sa nepredávajú hlúposti, ktoré otravujú vzduch a sluch. Kde nemusia byť  kontrolní predavači, ktorí strážia tieto hlúposti a aj tak nič neustrážia. Veď väčšinou sú kupcami deti, alebo dospelé deti a tie v občianke spĺňajú kritérium dospelosti. Kde je taká krajina, kde zlé veci nemusia byť strážené, ale kde sa takéto výrobky,  nepredávajú? Kde funguje sebakontrólka ktorá signalizuje ujmu na zdraví vlastnom, alebo niekoho iného? Nikde. Len na „samote u lesa“, kde nie je žiaden obchod, kde totalita konzumu nežmýka peňaženku, ktorá je aj tak vždy prázdna. Jasné je, že väčšie mesto viac chudákov dožadujúcich sa svojho miesta v rade na chlieb a hry. Nevadí, že ten chlieb je mizernej chuti, ba že často škodí zdraviu a že tie hry nás vedú do pekiel, pretože nič dobré pre dušu v nich nie je. Napriek tomu stále vstávame skoro ráno aby nás nevyhodili z tej práce ktorá nám je odporná. Predstava, že za bránou čaká niekoľko Ukrajincov na našu pracovnú pozíciu, nás núti vstať, ísť a frflať o čosi mocnejšie. Nie však nahlas, iba popod nos aby nás nezačuli. Pretože všade sú uši a oči ktoré striehnu aby otrok robil to čo má. A preto si doprajme na tzv. sviatky trochu vystrelenia si z kopýtka. Veru aká pravda: vystreliť si kopýtka, toho čertovho, ten je vždy naporúdzi. Alkohol, cigarety zvádzajúce pohľady, herne,  ľahká erotika, ťažké sny, potom zasa všedný budíček, robota ktorá nám nevonia, rodina, ktorá sa nám otáča chrbtom, pretože zdroj peňazí je stále nedostačujúci k tzv. životným potrebám. Potreby ako televízia, počítač, mobil, psp-čko, internet a ďalšie, ktoré ani neviem vymenovať. A potom je tu banka. Keď nestačí plat, banka pomôže. Asi ako liek ktorý je návykový a neviete sa dostať spod jeho vplyvu. Nedobrý život závislého… Dá sa z toho všetkého vystúpiť? Dá sa odísť od vlastného „ja“, od vrastených koreňov popretkávaných do myšlienok, snov alebo druhých životov ľudí, ktoré som mal niekedy rád?

Hovoril som si: dám si aj tento rok štuple do uší a odignorujem túto ich oslavu. Ale bolo to ako vojna. Nezažil som tú pravú, ale takto to muselo vyzerať. Po jednej detonácii som sa neudržal a vybehol som na balkón pozrieť či ostal kráter. Ešte so zbytkami sluchu som počul nahnevaný ženský krik na autorov detonácie, či sa nezbláznili. No prizná si blázon, že je blázon? Má vôbec zmysel nejaký apel na ľudí ktorí stratili zdravý rozum niekde v plnej priehrští peňazí nevediac ako ich rozumne využiť a tak ich vyhadzujú do luftu? Mám právo na nejaké svoje výlevy v ohlušujúcom tichu, ktoré prišlo po boji? A počas týchto bojov by aj tak neboli počuť. Vojna je to keď všetko okolo vybuchuje, keď televízne vlny krivia charaktery a detonátory reproduktorov zabíjajú večnú hudbu ticha. Môžem niečo vravieť, keď ľudia sú vlastne hluchí a nechcú vyzdravieť? Keď im nedoslýcha duša…?

Kde je taká samota u lesa, s lepším svetom?