Aj pri kontajneroch človek stretne ozajstného človeka. A tak aj ja, človeka – bezdomovca, ktorý mi rozprával o tom čo ho dohnalo k stavu v ktorom sa práve nachádzal. Po všetkých životných situáciách, ktoré mi opisoval, napokon priznal že nechce otravovať svojim vzhľadom ostatných keď vyjedá zvyšky priamo z kontajnera. Uvedomuje si vraj, že je na neho hnusný pohľad a tak radšej vždy odíde od rozjedeného, aby niekoho nepohoršil. Po dlhšej debate ma šokoval, keď on mne ponúkal potraviny, nie ja jemu, akoby sa dalo očakávať. Chcel byť asi vďačný, že sa mohol vyrozprávať. Kolienka, ananás v konzerve, zabalené salámy a iné pochutiny, ktoré vyzerali naozaj v poriadku, v záruke a požívateľné. V mysli sa mi však ihneď vynorí obraz mojej nahnevanej manželky a tak som s poďakovaním odmietol. Dodal mi však optimizmu ktorý mi chýba. Stále mal chuť žiť, veril, že sa situácia zmení, a že on bude opäť žiť ako človek.
Ešte zaujímavejší bol ale rozhovor s deväťdesiat ročnou učiteľkou, ktorú som stretol keď som šiel na zdravotnú prechádzku. No ako som vyšiel pred bránu spustil sa lejak. Tak sme sa tam stretli a ona začala rozprávať o svojom živote. Ako doopatrovala svojich rodičov, ktorý boli už v deväťdesiatom roku života bez rozumu, a jej otec jej vravel: „už som unavený mamička, pôjdem si lažkať“. Vravel jej mamička, pretože sa o neho tak starala ako jeho vlastná mamička a on už nerozoznával kto je kto. Rozprávala mi ako vychovala šesť deti a jedného vnuka. Aj o tom, ako z tých šiestich pochovala štyroch, a napokon aj toho jedného vnuka ktorý zachraňoval opilca, keď chcel vyskočiť z balkóna a napokon ho zachránil a on, jej vnuk spadol dole a zabil sa. Vravela o synovi, ktorý bol úspešný lekár, mal patričné postavenie, myslím že primár vo veľkej bratislavskej nemocnici, ale ho nahovorili na vojenskú misiu niekde, ako ona vravela do Indočíny. Myslím, že ten termín sa už nepoužíva, ale pani má deväťdesiat rokov, tak je to v poriadku. No a ako sa odtiaľ vrátil, priniesol si zo sebou akúsi zákernú chorobu na ktorú aj zomrel.
Susedia sa okolo nás míňali pri tej bráne, a ona len rozprávala stareckým, pomalým hlasom, pršalo a mne smutne- hrejivo pršalo do srdca, slzy mi tiekli ako sopliakovi, že takí ľudia existujú, že nie som sám, ktorý je dojatý zo života ktorý prežíva, a tentoraz to prežívam u druhého, zrazu tak blízkeho človeka.
A ako vedela hovoriť o svojom povolaní! Učila matematiku a nemčinu. A aj syna naučila matematiku tak, že on vždy hovoril, že by sa najradšej vyjadroval číslami. Viem si to živo predstaviť: 1+ 1=Milujem ťa; 2+2=Dobrý deň; Nemám ťa rád: 3-3.
Postupne prestávalo pršať a aj pani učiteľka už bola unavená. Išla si asi lažkať. Ale takto to neformulovala, ale naopak prizvukovala, až ju to až samotnú prekvapuje, čo všetko zažila a stále si všetko jasne pamätá a pamäť jej funguje i keď niekedy by to ani nebolo nutné.
Potom som sa stretol aj s Tónom, Martinom a Jarom. Chceli sme viac vedieť ako sa žije Tónovi, dlho sme sa nevideli, veď býva teraz tak ďaleko. Presťahoval sa v priebehu krátkeho času už tretí krát. Najprv z Bratislavy do blízkych hôr Malých Karpát a napokon na Hont. Vták jeden sťahovavý… Ale ako sme z jeho mimiky vytušili, nie je to jednoduché. Vôbec nie je jednoduché ani len hovoriť o tom, pretože dlho premýšľal čo povedať na naše otázky, uvažoval nad každým slovom ktoré vypustil z úst, a my sme v napätí čakali čo z neho vylezie, ale pauza bola taká dramatická, že nám potom už ani nezáležalo, že čo z toho bude, ale kochali sme sa tým napätím, až nás mrazilo. Bola to radosť v duši, že jeho výpoveď je taká skutočná i keď nevypovedaná, že sme tušili čo chce povedať, alebo si iba domýšľali. Všetkým nám bolo zrejmé, že keby rozdávali „Oscarov“ za pauzy, nemal by žiadnu konkurenciu. Tak sme sa dohodli, že keďže je v Ladzanoch malo príležitosti a to na všetko, jedna ako sa presadiť v tomto svete, je založiť tam divadlo. A keďže tam Tóno pozná iba akéhosi doterného homosexuála, povedali sme si, že to spravíme my, jeho priatelia. Skúšať budeme cez „skype“ a zídeme sa až na premiéru. Divadelný stánok bude u Tóna v dome. Má tam pusté hospodárske budovy, ktoré sa inak nevyužívajú, tak tam. Ľudia by sedeli pred búdou na tráve, dvaja by hrali, jeden im robil pomocníka, a ja by som predával cigánsku, a točil pivo. Dívadlo by sa pretiahlo do dlhej noci, ľudia by si políhali na tú trávu a zaspali. Niektorí by ostali aj na dlhšie. Ba stali by sa Tónovými novými známymi, alebo priateľmi. A prišli by aj z okolitých dedín, ba napokon by aj kúpeľný hostia robili zájazdy do Ladzian, ako terapiu, keby už smradľavá voda z Dudiniec nepomáhala. A nakoniec by sa naštartovala celá zabudnutá ekonomika Ladzian, dedina by prosperovala, a to len na základe Tonovej pomlčky. Keby bol Tóno v obraze a využíval to čo mu bolo dané, nevznikne ani pomlčková vojna, a Československo by sa nerozdelilo. Všetci by si totiž uvedomili, že hádať sa kvôli pomlčke je nad ich sily, nad sily všetkých, ktorý chcú presadiť iba samých seba! Vidíš ty zaspatý Tóno, za čo všetko môžeš? Aj tak ťa máme radi.