lubosc

V sobotu som išiel vyniesť harampádí. Veď musím povynášať tie hovadiny nahromadené na balkóne z jediného dôvodu: veď sa to na niečo zíde. Tentoraz som sa zbavil športového šľapátka. Neviete, čo to je, však? Šliapeš na to, ono to stojí na mieste, ide to veľmi ťažko a tak vlastne človek cvičí. Nie, nekupujem tieto veci, pretože viem, že by to nemalo v praktickom využití dlhé trvanie. Našiel som to pri smetiakoch. Asi sa už na to niekto nemohol pozerať ako na zbytočne vyhodené peniaze a tak to vyhodil. A teraz po čase zase ja. Tiež som sa už na to nevládal pozerať, že ako sprostý, beriem všetko čo vidím a myslím aký úžitok z toho bude a ešte si myslím, ako som nad všetkými vyzrel, že oni si to kúpili a ja iba jednoducho našiel pri kontajneri. Bol som  z toho aj trochu smutný, veď investícia do budúcnosti a mojej postavy zasa raz nevyšla a tak som to vliekol do našich kontišov trochu so zvesenou hlavou, pričom však druhá časť môjho ja sa tešila aký som poriadkumilovný. Viem, leziem tým na nervy. No a ako idem a načahujem sa do odpadovej nádoby niekto na mňa kričí: “…si prestal športovať? ”  Nevenoval som tomu pozornosť, pretože som nikoho známeho nevidel. “ Čo? Prestal si športovať? ”  Už som ho zbadal. Mne neznámy a celkom cudzí, červenolíci chlap vysoký, v okuliaroch, pripomínajúci predsedu BSK skrížený s Marianom Vargom v okuliaroch. Usmieval sa a pozeral na mňa. Nevedel som čo povedať, tušil som totiž, že smeruje od Patkoša, našej krčmy. Tak som len tak akosi neutrálne niečo zahmkal, že teda áno, som ten čo sa na to vykašľal, aby sa čím skôr vykašľal aj on na mňa. Nemám rád konflikty a človek nevie čo môže čakať od cudzinca zvlášť podguráženého. To už sme boli pri sebe, lebo na mňa zjavne čakal a chcel pokračovať v rozhovore o mojej športovej kariére. A vraví, lebo slušnosť kázala pristaviť sa keď mi už venoval toľkú pozornosť: “Vieš nehnevaj sa, ale ja som po nočnej a trochu som si “jebol”. A podával mi ruku. Ja som nevedel čo si s touto informáciou počať, tak som s rozpačitým úsmevom iba nemo pritakával a ruku prijal. To sa mu veľmi páčilo, pretože ma objal a povedal: Mám ťa rád! A ja som už ďalej nevydržal byť nestranný a moje city sa prebudili: “Aj ja teba.” opätoval som. A tak sme sa tam oblápali dvaja obtlstli chlapi, usmievali sa na seba a vyznávali si lásku. Ešte dnes, keď to tu píšem, som dojatý, že mi musí vyznať city i keď vybudené alkoholom, neznámy chlap neďaleko našich smetiakoch. Nikto mi však nevyhovorí, že to bola iba nejaká náhoda. Na náhody neverím!