lubosc

Náš generálny riaditeľ je určite ľudomil. Miluje, keď sa mu podarí pracovníkov likvidovať. My mu hovoríme: „Doktor čistič“.

Nominovaný a uvedený do nášho podniku bol práve so zámerom vyčistenia od nepotrebnej, a starej pracovnej sily, alebo proste ušetriť tam, kde sa to dá. Že sa mu darí to sa mu nemôže uprieť. Hneď vyhodil cca 200 zamestnancov a ušetril tak nemalé finančné prostriedky. Ako to tento citlivý človek robí? Okrem hromadného prepúšťania, napríklad aj človeka dlhodobo na pn-ke, veď čo s takým…, alebo  aj svojho osobného šoféra z neviem akej príčiny vyhodil uprostred križovatky. Musel si vystúpiť a pobrať sa na personálne. Či si to auto potom generálny odšoféroval sám, to neviem, iba viem, že osobní šoféri sú u neho na roztrhanie.  Alebo ako vyhodil  dve staré pracovníčky: Boli v nesprávnom čase na zlom mieste. Po obede  sa ešte rozprávali na chodbe, chceli si niečo dopovedať, ale stretol ich tam tento ľudomil a okamžite ich poslal na personálne po výpoveď. Tak už u nás nepracujú. Rozprávať sa môžu na úrade práce!

Meno pracovníčky na personálnom, ktorá ľudí vlastne administratívne vyprevádza, sa stalo  synonymom strachu, alebo posmechu, no hlavne čierneho humoru, ktorý si tu pracovníci ešte medzi sebou môžu dovoliť.

Pamätám si jednu staršiu pani ako sa sťažovala, samozrejme iba medzi nami, nie oficiálne, že po zrušení miest jej kolegýň robí robotu za deväť ľudí. Často vraj musí ostať do noci v podniku aby to stihla. Dnes už tam nerobí ani ona. Kto robí robotu za desať ľudí mi je záhadou.

Priviedol si posilu,   riaditeľka úseku, hovoríme jej generálneho kôň. To znamená, že je ním dosadená a má od neho požehnanie na čokoľvek. A preto sú aj jej praktiky  podobné. Keď sa jej človek chce niečo opýtať, nepripustí ani samotnú otázku. Na pohľad anjel no v srdci a v ústach čert. Celý úsek nad ktorým má ochrannú ruku povyhadzovala. Najprv raz a potom druhý krát aj týchto nových. V priebehu cca pol roka. Kompletne celý úsek. Jej vyjadrovanie si s jej patrónom v ničom nezadá. Od vyhrážok z vyhadzovu,  prejavy arogancie moci, po rozhodovanie o všetkom a bez výhrady.

Náš generál napríklad vystriedal už štyri sekretárky. Hádže po nich kľúčmi vtedy keď  sa mu napríklad nepáči značka kávy, ktorú dostal na stôl.  Vrátnik, keď som chcel raz nastúpiť do výťahu ma do neho nepustil, pretože každú chvíľu mal prísť „on“, a „on“ nerád na výťah čaká a naopak rád chodí v ňom snáď z bezpečnostných, alebo hygienických pohnútok sám. Pred vchodom do budovy z miesta parkoviska, dal vybetónovať na novo celý chodník, pretože tam v daždi stála voda a jeho poltopánky sú viac hodné, ako cena za materiál na to vynaložená. Apropo cena: Vyčistil síce prebytočných zamestnancov, ale na vybavení a prerábaní  vlastných administratívnych priestorov  je značne štedrý. Hovorí sa, že má ešte jedny kancelárske priestory v neďalekom biznis centre. Ale to si snáď financuje z vlastných vedľajších firiem. Z  predošlého pôsobenia sa poučil, že treba mať rám dverí vo svojej kancelárii tak veľký, aby tade prešli záchranárske nosidlá. Vraj na neho už niekto v minulosti strieľal a tak údržbári museli prerobiť starú zárubňu aj s dverami, aby v prípade ohrozenia života ho mohli čo najskôr previesť do nemocnice.

Prerobilo sa aj celé jedno pracovisko komplet aj s chodbou, ale to už naozaj  bolo treba, pretože to bolo zastarané a nevyhovujúce. Potiaľto  je to v poriadku, ale čo sa robilo, keď na preberanie pracoviska mal prísť pohlavár z mesta, mi pripadalo, ako keď sa v čase komunizmu na základnej vojenskej službe zafarbovali listy na strome na zeleno, aby delegácia nemala zlý dojem. Vymenili sa všetky dvere aj s kovaním a kľučkami kadiaľ ten potentát prechádzal.  To bolo bratu dobrých dvanásť dverí a kovanie na ktoré z nášho platu nemôžeme ani pomyslieť. Maľovalo sa okolie jeho pohybu, ktohovie aký bol záložný plán pri nútenom odklone trasy. Ľudí za modelky  nemenili.

No ale z jedlom rastie chuť: nášmu báťuškovi sa to tak zapáčilo, že dal prerobiť komplet aj zasadačku, ktorá bola vyhovujúca a dovtedy niekoľko krát prerábaná. Tentoraz sa to však vzalo z gruntu. Vyhádzalo sa úplne všetko, ostali len holé steny, aby firma, ktorá mala nastúpiť, (vraví sa, že aj tá  je  spriaznená s okolím riaditeľa), mala na svoje výtvory plné pole pôsobnosti.  Keď už bolo skoro všetko hotovo, prišiel náš generálny riaditeľ na kontrolu. Zodpovedného vedúceho svojimi nadávkami tak zdeptal, že ten už len chodil bezprizorne s  metlou po chodbe a zametal namiesto upratovačky, a rozmýšľal ako sa bezpečne a najrýchlejšie dostane k tej pani, ktorá má na starosti vyhadzov.  Vulgárnymi nadávkami, ktoré sa nehodia aby boli prezentované ho pourážal, prečo nie sú vymenené aj svetlá na chodbe k zasadačke, vynadal aj maliarom, že on nechce mať šedú stenu, tým čo skladali kreslá vyštekol, že si ich môžu zobrať domov a doniesť nové, nie tie, ktoré skladajú v tomto prachu. No a keď elektrikári vymenili všetkých dvanásť svetiel vynadal tomuto vedúcemu samozrejme ako inak svojim spôsobom, že nemali meniť svetlá, ale  mali dať urobiť firme komplet nový falošný strop po celej chodbe. Keď sa mu ešte s metlou a bledými hánkami snažil oponovať, že na to nie sú peniaze, generál mu patrične dôrazne vysvetlil, že čo ho do toho, že to nie je jeho starosť. Pozitívne, že ho ešte nevyhodil.

Vraví sa, že by mal opäť prepúšťať. Niektorým je to už jedno. Môžeme si pomyslieť, že lepšie , ako zažívať toto. Ale samozrejme, že to nie je nikomu  jedno. Ľudia sa boja aj o tú mizerne platenú prácu. Ľudia sa boja pozdvihnúť hlavu a povedať čo si myslia. Jeden to urobil, chcel založiť nezávislé odbory v našom podniku, no už u nás nepracuje. Akosi sa na neho niečo našlo…  Apropo, odbory sú teraz štyri. Predtým ich bolo päť.  Na vyjednávanie s generálnym o zvýšenie platu idú s okresanými požiadavkami už medzi sebou. A ani tak nepochodia. Vysmeje sa im do tváre, pretože vie, že nemajú silu vo svojej roztrieštenosti niečo do krajnosti, rozumej štrajku,  od neho požadovať. On totiž vie a kalkuluje s tým, že  ľudia sa boja, preto je na koni.

Preto sa bojíme  a preto sú na koni, lebo sme im to dovolili. Stvorili sme si sami  rôzne monštrá v našich životoch. Lebo sme už definitívne sklonili hlavy a podriadili sa. Lebo nám je bližší vrabec v hrsti, ako holub na streche. Ešte niekedy zdvihneme hlavy? Asi nie, veď v telke ide búrlivé pivo a Puškáčová hádže úsmevy ako trblietavé prasiatka.